reklama

Centrálna Ázia

Tento pojem zahŕňa Kirgistan, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkmenistan a Kazachstan. Bohužiaľ Kazachstan by si svojou veľkosťou vyžadoval samostatnú dovolenku, a preto bol na môj veľký smútok z itinerára vyradený.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Rok sa stretol s rokom a my sme opäť vyrazili na dovolenku. Prípravy začali výberom destinácie hneď po skončení minuloročnej dovolenky (Azerbajdžan, Gruzínsko a Arménsko). Prvotne boli opäť v hre destinácie zo šuplíka – Nórsko, Pobaltie, Bosna alebo Albánsko. Drahá niekde uvidela fotky z Pamíru a bolo rozhodnuté. Našou destináciou bude Centrálna Ázia.

Rozbehol som klasický kolotoč zháňania informácií (rozumej surfovania po nete a nakoniec kúpu sprievodcu Lonely planet na moju radosť v slovenčine). Po prečítaní som zostavil prvý plán čo by sme asi chceli vidieť. Časový odhad znel 27 dní. Toto predostrieť primárovi mojej drahej asi dostane mŕtvicu. A tak nastala optimalizácia spočívajúca v škrtaní. Nakoniec sa to ustálilo na 18 dňoch. Tento som predostrel ako zaujímavosť kamarátovi Vilkovi, ktorý sa na moju radosť chcel pridať. Bol som veľmi rád, lebo Vili na rozdiel od nás ovláda ruštinu (potom sme všade prezentovali, že sme ho zobrali so sebou len z tohto dôvodu, čo nebola pravda). Plán sme si ešte prešli s kamarátom Martinom z travelistan.sk, ktorému by som sa chcel veľmi poďakovať za ochotu a skvelé rady.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A nastalo detailné plánovanie a rezervovanie všetkého od leteniek cez ubytovanie. Hlavné letenky do Bishkeku a z Ashgabatu som objednal už niekedy v decembri. Letenku z Bishkeku do Oshu sa podarilo objednať niekedy v marci. Cestu cez Pamír som si na základe odporúčania od Martina objednal z Osh guesthouse (hostel, ktorý poskytuje aj tour cez Pamír a rôzne iné služby). Ďalšiu platenú tour sme si objednali v Turkmenistane cez miestnu cestovku „ahalsiyakhat.com“ (v Turkmenistane sa nesmiete ako turisti pohybovať sami bez sprievodcu pokiaľ sa nejedná o tranzit cez krajinu, ktorý môžete využiť aj na jej spoznávanie). Obe môžem len vrelo odporučiť. V týchto krajinách je extrémne zložité až nemožné prenajať si vlastné auto, takže sme sa rozhodli pohybovať sa miestnou dopravou. Bolo to po prvý raz a boli sme z toho trošku nervózni. V Uzbekistane sme sa chceli presúvať vlakom. Tieto lístky som objednával cez miestnu cestovku Advantour až začiatkom mája, necelé dva mesiace pred cestou čo sa mi skoro vypomstilo. V Uzbekistane jazdí medzi mestami Taškent, Samarkand a Buchara rýchlovlak Afrosiyob (v blízke budúcnosti má byť trať predĺžená až do Khivy). Každé ráno vyrážajú dve súpravy z Tashkentu a vzhľadom na cenu / rýchlosť presunu bývajú vypredané. Komu sa nepošťastí dostať lístok na rýchlovlak môže ísť obyčajným rýchlikom, ktorý je o pár hodín pomalší. My sme zohnali najprv len lístky na trasu Samarkand – Buchara, ale neskôr cestovka zohnala aj na úsek Taškent – Samarkand. Ako otvorené ostali len úseky Khorog – Dushanbe, Dushanbe - Khujand, Khujand – Tashkent, Buchara – Khiva a Khiva- Nukus+hranica s Turkmenistanom. Zdalo sami to dosť veľa, hlavne keď náš cestovný plán bol našponovaný ako spoďáre práve zobudivšieho sa teenagera. Nakoniec som si dopravu do Nukusu a na hranicu s Turkmenistanom dohodol priamo s hotelom v Nukuse.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Náš itinerár vyzeral takto 

Obrázok blogu

Deň 0 – večerný odlet z Viedne

Deň 1 – Bishkek

Deň 2 – Osh

Deň 3 – začína sa tour Pamírom - Sary Mogul

Deň 4 – Murgab

Deň 5 – Langar

Deň 6 – Ishakshim – Nakoniec sme to priamo v ten deň potiahli až do Khorogu

Deň 7 – pôvodne Khorog – vzhľadom na predchádzajúcu zmenu sme sa v tento deň presunuli až do Dushanbe. Je to 12-14 hodinový presun autom takže je to veľmi únavné a na zváženie či ho nerozdeliť a ísť len do Kalaikhumu, my sme mali naponáhlo takže sme to dali naraz.

Deň 8 – Dushanbe

Deň 9 – Khujand

Deň 10 – Tashkent

Deň 11 – Samarkand

Deň 12 – Buchara

Deň 13 – Khiva

Deň 14 – Nukus

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Deň 15 – začína sa tour Turkmenistanom Kunya Urgench a Darvaza

Deň 16 – Ashgabat

Deň 17 – Mary Merv

Deň 18 – odlet domov

Ubytovanie som riešil cez booking.com (okrem Pamíru a Turkmenistanu kde to bolo súčasťou balíka od cestovky). Podmienka bola cena max 20 EUR/osoba/noc, raňajky a aspoň v jednej izbe (ak nebola 3 izba brali sme 2 izby) súkromná kúpeľňa.

Cesta bola naplánovaná, letenky kúpené, ubytko rezervované a ostávala asi najzložitejšia časť a to víza. Do Kirgistanu víza nepotrebujeme, Tadžické víza sme si vybavili elektronické cez internet vrátane povolenia na vstup do GB oblasti kde patrí Pamír. Ostatné víza bolo treba vybavovať osobne na ambasádach vo Viedni. Priznám sa, som dosť pohodlný, a keď som na nete našiel ponuku cestovky „eviza.sk“, neváhal som ani sekundu a bol som veľmi spokojný. Za poplatok (ktorý by mohol byť aj nižší, ale však zadarmo ani kura nehrabe) vám vybavia víza skoro všade. Vo februári nám situáciu uľahčila správa, že do Uzbekistanu už nepotrebujeme pozývací list, ktorý by som inak musel zháňať a platiť zvlášť. Tým pádom boli víza do Uzbekistanu značne zjednodušené. Turkmenistan je kapitola sama o sebe. Táto krajina má značne zložité vydávanie víz a celkovo povoľovací proces pre zahraničných turistov (s nadsázkou povedané je to taká malá Severná Kórea v centrálnej Ázii). Pozývací list bol súčasťou ponuky od miestnej cestovky, akurát bolo treba poslať peniaze. Moneygram, Paypal, Western union tu neexistuje takže ostala len priama platba z účtu na účet. No čo vám poviem, poplatok bol väčší ako zaslaná suma. Pritom cestovke do Kirgistanu som zálohu za tour poslal pohodlne Moneygramom a platbu za vlakové lístky do Uzbekistanu zase paypalom. No nič. Pozývací list mi bol doručený koncom apríla mailom, následne sme žiadali o víza. Bol som trošku v neistote, lebo vraj to funguje tak, že ambasáda vám potvrdí udelenie víz, ale tie vám dajú až na konkrétnom hraničnom priechode, ale nám ich už nalepila priamo do pasu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Deň pred odletom sme ešte odlifrovali nášho domáceho miláčika (zajka) na prázdniny k budúcej svokre. A nastal deň odletu. Už od rána som šípil že sa niečo stane, predsa len doteraz šlo všetko skoro až hladko. Volá Vilko, „ Máme problém“, a „DPC“. Vilko už v Bishkeku bol, takže mal letieť cez Moskvu priamo do Oshu, kam sme mali prísť za ním. Problémom bolo, že Rusi vzhľadom na Majstrovstvá sveta vo futbale sprísnili podmienky a napriek uisteniu od leteckých spoločností, pri prestupe si musel vyjsť z transfer zóny a prejsť kontrolou (hlavne ak letíš 2 rôznymi spoločnosťami). Samozrejme si musel mať víza do Ruska a tie on nemal. Nakoniec sa mu podarilo zohnať let do Bishkeku (skorší ako my) a aj následný let do Oshu. Naspať si zmenil let a letel z Tashkentu cez Istanbul. Dokonca mu nejaké peniaze aj vrátili. Problem solved.

Naše lety prebehli bez problémov a ráno sme vystúpili v Bishkeku dolámaní len trošku (na let z Istanbulu sme si priplatili vzhľadom na moju výšku sedenie pri núdzových východoch kde je viac miesta na nohy, rovnako ako na let späť do Istanbulu z Ashgabatu). Pozdravili sme sa s Vilim, ktorý čakal na let do Oshu a šli sme si pospať na 3 hodinky do hotela (áno bolo to za príplatok 50% čert ich ber však boli prázdny). Nasledovala prehliadka mesta. Za zmienku stojí nádherné námestie Ala-Too a pohľad na mesto z ruského kolesa.

Bishkek
Bishkek 

Všeobecne sú mestá v Centrálnej Ázii veľmi čisté, a to že sú plné fungujúcich fontán (na rozdiel od Bratislavy), robí prechádzky po nich veľmi príjemnými aj v trošku väčšom teple (tu bolo len okolo 35). Večer sa ozývame, rovnako ako potom každý deň keď máme wifi, cez whatsapp domov.

Ráno sme preleteli do Oshu.

Obrázok blogu

Votreli sme sa k Vilimu do izby (robím si srandu, keďže priletel deň dopredu dohodol si väčšiu izbu nech bývame spolu), trošku si odpočinuli a šli sme si pozrieť Osh. Hlavnou náplňou bolo múzeum v hore nad mestom. Bolo však kvôli výpadku elektriky zavreté. Nevadí aspoň sme sa poprechádzali po hore a následne sme šli pozrieť jednu z najväčších ešte stojacich sôch toho čo sa chcel len učiť a učiť a učiť.

Obrázok blogu

Jeho iniciály sú V. I. L., takže skúste hádať. Večer sme si dali Kirgizské pivo a pozreli futbal.

A nastal začiatok nášho pamírskeho dobrodružstva.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Najprv sme sa zoznámili s Mohamedom, našim šoférom. Bol to fajn chlapík okolo 40. Prvý deň bol v pláne presun pod Pamír, čiže nejakých 200 km, cez pár priesmykov vysokých do 2500m.n.m.

Obrázok blogu

Najprv ale nákup vody v supermarkete, keďže v horách je obchodov ako šafranu (myslím šafranu v meste). Prichádzame do Sary-Tash

Obrázok blogu

a už z diaľky obdivujeme majestátnosť Pamíru a hľadáme Peak Lenina. Po neskorom obede v reštaurácii naberáme smer na Sary Mogul a Mohamed sa nás pýta, kde chceme večer spať. Na homestayi alebo v jurte. Jasné že v jurte.

Obrázok blogu

Prechádzame teda dedinou a mierime po poľnej ceste hore do hôr. Po asi hodinovej jazde sme na mieste. Jurt camp je zoskupenie asi 5 júrt a 2 lodných kontajnerov. Víta nás domáca s rodinou, a keďže sme tu len my môžeme si vybrať jurtu v ktorej strávime noc. Trošku ťažšie sa tu dýcha, bodaj by nie však sme vo výške skoro 4000 m.n.m. Po krátkej prechádzke

Obrázok blogu

nasleduje super večera pozostávajúca z polievky (silný vývar), mäsa so zemiakmi a šalátu. Jednoduché ale veľmi chutné. Pomaly sa stmieva. Kecáme s Mohamedom, pijeme čaj. Mohamed je fajn, často sa s ním smejeme a zdá sa že aj on si nás obľúbil. Pripravujeme si pelechy a rozmýšľame či nám nebude zima. Síce kúrime v kachliach (ako palivo slúži suché kravské lajno – žiadne stromy tu totiž nerastú). Obliekame na seba všetko čo máme, berieme každý po 2 paplóny a líhame. Zima bolo trošku na začiatku, akonáhle som si pelech vyhrial bolo ok (v noci som sa zobudil a pocítil potrebu odskočiť si, keď som po odokrytí pocítil ten chlad, razom som si to rozmyslel a zaliezol späť). Ráno sa tráva belie námrazou a teplomer ukazuje - 1°C.

Po raňajkách sa vraciame spať smerom na Sary Tash, ale odbočujeme ešte pred ním smerom do hôr. Mohamed vraví, že skončila dobrá cesta a má pravdu. Je to síce asfaltka, ale plná dier. Rýchlosť nám klesá a plahočíme sa smerom do hôr.

Obrázok blogu

Prichádzame na Kirgizskú colnicu. Mohamed berie naše pasy a odbieha do budovy. Vracia sa nasratý, že opäť pýtajú vyšší úplatok ako minule aby to šlo rýchlejšie. Ešte musíme vystúpiť a ísť sa ukázať a odfotiť aby mali dôkaz, že sme opustili územie Kirgistanu. Nasadáme a vchádzame na územie nikoho.

Obrázok blogu

Tadžická colnica je asi o 20 km ďalej hore na druhej strane priesmyku Kyzyl-Art, kam sa šinieme šotolinovou cestou. Výhľady sú nádherné.

Obrázok blogu

Zastavujeme a fotíme svište.

Obrázok blogu

Hore v priesmyku v nejakých 4200 m.n.m sa fotíme pri soche horskej ovce (Marco Polo sheep).

Obrázok blogu

Obdivujeme skupinu talianskych cyklistov, ja by som to sem asi nevyšliapal. Klesáme pár metrov k Tadžickej colnici.

Obrázok blogu

Odbavenie trvá trošku dlhšie (musíš ísť postupne do asi 5 búd, kde skontrolujú doklady a samozrejme si vypýtajú všimné). Dobiehajú nás 2 motorkári z Kirgizskej hranice. Našťastie za nás všetko vybavuje Mohamed. Chlapcov s motorkami si tu pohadzujú hore dole, všade všimné a keď už sedia na mašinách a chcú odísť, ešte vykukne z poslednej búdy jeden, že ešte tam treba ísť. My máme všetko za sebou a klesáme k jazeru Karakul.

Obrázok blogu

To jazero sa nachádza vo výške asi 3900 m.n.m., má rozlohu 380 km2 a je slané.

Obrázok blogu

Po obede

Obrázok blogu

sme pokračovali

Obrázok blogu

cez najvyšší bod nášho dobrodružstva priesmyk Ak-Baital (4655 m.n.m).

Obrázok blogu

Z neho sme potom klesali

Obrázok blogu

do cieľa dňa dediny Murgab. Od rána sa v zadnej náprave nášho Landcruiseru ozývali divné zvuky a niekoľkokrát sme zastavovali a pozerali čo to robí, nič sme však nenašli. Ubytovali sme sa v hoteli Pamír. Po čakaní na elektriku a vodu (voda išla asi od pol ôsmej až do neskorého večera a prekvapivo aj ráno, elektrika od ôsmej na generátor asi do desiatej, potom už len núdzové svetlá) sme pozerali fotky a tešili sa na futbal. Ten sme chvíľku pozerali na recepcii spolu s domácimi.

Ráno po raňajkách s zbalení sa na cestu sa naše včerajšie obavy potvrdili. Mohamed nám oznámil, že je to pravdepodobne zlomená pružina a musíme vymeniť auto.

Obrázok blogu

Vraj už to so šéfom dohodli. Rovno nám predstavil aj nového šoféra a sprievodcu v jednej osobe Umeta (auto bolo rovnaká Toyota Landcruiser len o generáciu novšia ). Trošku chlapcov podozrievame, že sa tak dohodli aby sa nemuseli vracať jeden z Khorogu a druhý z Oshu, pretože aj Umet mal pasažierov, ktorých poslal s Mohamedom, a aby ušetrili náklady a čas. Nám to však nevadilo, Umet bol tiež fajn a pomohol nám vyriešiť dopravu na ďalších úsekoch cesty, ale o tom neskôr. Pokračujeme smerom k jazeru Bulunkul.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Toto krásne jazero je kúsok od Pamírskej diaľnice, ale odbočiť k nemu sa určite oplatí.

Obrázok blogu

Autom sa nedá ísť až k nemu, ale Umet zastavuje v bode čo najbližšie a my s Kačkou schádzame dole k vode a fotíme.

Obrázok blogu

Naspäť sa driapeme a vzhľadom na nadmorskú výšku a nedostatok kyslíka funím ako keby som liezol minimálne na Gerlach. Celkovo s nadmorskou výškou nemáme nejaké problémy, Kačka absolútne žiadne, Vilkovi sa pár krát trošku točila hlava. Ja mám občasné bolesti hlavy ale nič čo by sa nedalo vydržať. Od jazera sa vraciame k pamírskej diaľnici a po chvíli odbočujem smerom na Vakánske údolie. Túto cestu google ukazuje ako neprejazdnú a po chvíľke aj viem prečo.

Obrázok blogu

Je to v podstate cestička vymletá vodou smerom do hôr. Priemerná rýchlosť klesá asi na 20 km/h. Dostávame sa do priesmyku, kde je prvý z checkpointov Tadžickej armády vo Vakánskom údolí. Prichádzame a nikde nikto. Po 5 minútach čakania Umet dosť intenzívne trúby. Zo vzdialených barakov vybiehajú 2 vojaci a smerujú voľným krokom k nám. Po kontrole dokladov vravia, že práve jedli a pozývajú nás k stolu. Slušne odmietneme, predsa len sa ponáhľame a máme toho ešte dosť pred sebou.

Obrázok blogu

Začíname klesať do údolia a k riečke, neskôr rieke, Pamír.

Obrázok blogu

Táto tvorí prirodzenú hranicu medzi Tadžikistanom a Afganistanom vo Vakánskom údolí. Kvalita cesty ostáva rovnaká a my sa šinieme po úbočiach úzkou „cestou“.

Obrázok blogu

Sem tam vidíme dole pri rieke vrak auta, ale cesta až na pár úsekov nie je až tak nebezpečná.

Obrázok blogu

K večeru klesáme už prudšie do dediny Langar, kde máme ubytovanie vo vraj najlepšom homestayi vo Vakánskom údolí. Ubytovanie je čisté, voda a elektrika idú, jediná nevýhoda sú matrace na posteli plnené blokmi slamy, ktoré sú dosť vyležané. Najmä Vilko sa ráno prebúdza polámaný. Večeriame polievku a kopec melónu. Večer ešte sedíme na terase, popíjame Tadžické pivko (50m od Afganskej hranice) a kecáme s ďalšími cestovateľmi.

Ráno ešte ide Umet zalepiť pneumatiku, ktorá mierne podpúšťa. Nezdrží nás to a mierime dolu údolím. Po chvíľke odbočujem hore úbočím smerom k pevnosti Yamcun

Obrázok blogu

a kúpeľom Bibi Fatima. Kúpele sú rozdelené na mužskú a ženskú časť, samozrejme kúpe sa bez plaviek a je to vlastne miestnosť s bazénom kam steká teplý prameň. Voda má okolo 40 °C , tak vydržím iba chvíľku a idem k autu a k pevnosti. Prelezieme ju celú. Vraciame sa do údolia 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

a dohadujeme sa s Umetom, že dnes nebudeme spať v Ishkashime, ako bolo pôvodne plánované, ale potiahneme to nejakých 100 km až do Khorogu. Zároveň sa dohodneme, že nás ráno za „pouhých“ 150 $ odvezie až do Dušanbe. Sme tomu celkom radi, lebo nám potom ostane celý deň na prehliadku Dušanbe a oddych. Ubytovávame sa v hoteli západného typu (postele s normálnymi matracmi, WC a sprcha na izbe, WIFI) a ideme sa najesť. V parku objavíme na brehu riečky super reštauráciu a večeriame krémovú kuraciu / paradajkovú polievku a burger.

Ráno nás čaká najdlhší a najťažší presun, niečo cez 600 km, z Khorogu do Dušanbe. Prvá časť prebieha údolím na úbočiach rieky Pamír a tomu zodpovedá aj kvalita cesty. Na opačnej starne sú občas roztrúsené afganské dediny a videli sme aj jednu americkú vojenskú základňu. Tých okolo 250 km do Kalaikhumu ideme skoro 7 hodín. Tam si dávame obed. Umet ide jesť spolu s nami a auto necháva naštartované a samozrejme odomknuté. Nám to nedá a občas ho chodíme kontrolovať (máme tam všetky veci), no nič sa nestalo. Pokračujeme už po lepšej ceste a po chvíľke opúšťame rieku aj Afganskú hranicu a po poslednom vojenskom check-pointe už smerujeme na Dušanbe (tie check-pointy boli každých asi 50 km po celom Vakánskom údolí). Neskoro večer prichádzame do Dušanbe.

Obrázok blogu

S Umetom sme si dohodli aj posledný otázny presun a za ďalších 150 $ nás vezme o 2 dni až do Khujandu.

Ráno si dávame načas a do ulíc vyrážame až okolo 11. Nebol to najlepší nápad, teplota totiž postupne dosiahne 45 °C. Hľadáme banku, potrebujeme tadžické Somony. Ulice sú ľudoprázdne. Obdivujeme pamätník Ismoila Somoniho,

Obrázok blogu

prezidentský palác, jeden z najväčších vlajkových stožiarov na svete (bohužiaľ je bezvetrie takže vlajku nevidíme), Rudakiho park

Obrázok blogu

a monument nezávislosti.

Obrázok blogu

Všade je plno fontán a aj keď nie všetky fungujú, uľahčuje nám to prežitie v tejto horúčave.

Obrázok blogu

Všeobecne vo všetkých mestách počas našej dovolenky je kopec fontán a my môžeme len ľutovať, že to tak nie aj napríklad v Bratislave. Zmorení sa vraciame na hotel, kde odpočívame a do mesta vyrážame opäť až tesne pred zotmením. Pozrieme si rovnaké miesta a aj umelý vodopád, ktorý cez deň nešiel.

Obrázok blogu

Všade je kopec ľudí.

Obrázok blogu

Aký to rozdiel oproti dňu. Tu ľudia cez leto vyrážajú do ulíc až keď sa zotmie.

Ráno nasadáme do auta a najprv mierime k pevnosti Hisor.

Obrázok blogu

Odtiaľ už mierime kvalitnou platenou cestou smerom na sever. Hory prechádzame tunelom Anzob, tkz. tunelom smrti.

Obrázok blogu

Názov dostal pretože bol otvorený okamžite po prerazení, bez osvetlenia a ďalšieho vybavenia v roku 2006 a nielen vyzeral hrôzostrašne. Po niekoľkých smrteľných nehodách bol v roku 2014 zatvorený, dokončený v roku 2015 a znova otvorený. Stále však nedosahuje bezpečnosť tunelov v Európe.

Obrázok blogu

Poobede vystupujeme v Khujande, lúčime sa s Umetom

Obrázok blogu

a po krátkom odpočinku si ideme pozrieť mesto. Pozrieme si park,

Obrázok blogu

pevnosť z vonku

Obrázok blogu

a miestny bazár. Už sa stmieva, tak idem smerom k hotelu. My s Kačkou ešte odbiehame k osvetlenému parku

Obrázok blogu

a monumentu Stella Khujand.

Obrázok blogu

Cestou debatujeme s miestnym chalanom, ktorý si rozhovorom s nami chce precvičiť angličtinu.

Ráno nás čaká dohodnutý taxík na Tadžicko-Uzbeckú hranicu. Prechod cez hranice trval kratšie ako sme čakali, za hranicou plno taxíkov, takže na obed už sme v guesthouse v Taškente. Chvíľka odpočinku a ideme obzerať Taškent. Prvý na programe bol miestny bazár Chorsu, kde aj meníme peniaze. A zrazu sme milionári. Ďalší na programe je najstarší zachovaný korán. Cestou náš taxikár zastavuje pri chalanovi s chladenou nádobou a pýta sa či chceme aj my. Čo to je ? Ochutnajte. Bola to akási limonáda z domáceho sirupu z marhúľ a bola skvelá. Pokračujeme smerom na televíznu vežu

Obrázok blogu

(áno boli sme aj hore) a bielu mešitu. Potom do centra konkrétne na námestie Amira Temura,

Obrázok blogu

kde aj neskôr obedujeme. Pokračujeme smerom k ubytku a v parku si obzeráme obrazy miestnych majstrov, s ktorými sa dávame aj do reči. Domov sme šli metrom.

Skoro ráno nasleduje presun rýchlovlakom do Samarkandu.

Obrázok blogu

Vili nebol ani na raňajkách, len odkázal že mu je na 4 písmená. Vyzerá na umretie, cestu však zvláda. Vo vlaku si sadáme na miesta, keď tu začujeme slovenčinu. Dávame sa do reči, sú to reprezentantky SVK v synchronizovanom plávaní. Mali v Taškente súťaž a idú si na otočku obzrieť Samarkand. Spôsobili vo vlaku trošku rozruch . Nie že by sa Uzbecké mladé ženy nejako zahaľovali, ale vzhľadom na teploty a páliace slnko nosili dlhé aj keď dosť obtiahnuté šaty. Naše kočky však mali kraťasky pod zadok a tieločká, resp. obtiahnuté tričká s výstrihom, takže nejednému miestnemu cestujúcemu spôsobili zvýšenie srdcového rytmu. No čo vám poviem, Slovenky sú najkrajšie. Vláčik si upaľuje rýchlosťou od 160 do 230 km/hod,

Obrázok blogu

takže v Samarkande sme za 2:15 hod. Ešte večer sme sa dohodli, že na cestu z Buchary do Urgenchu (Khivy) o 2 dni skúsime kúpiť lístky na nočný vlak. Zatiaľ čo ja ich idem kúpiť zvyšok na mňa čaká v klimatizovanom taxíku. Ideme na hotel, kde Vilko ostáva celý deň. Ja s Kačkou sa po chvíľkovom odpočinku zberáme pozrieť mauzóleum Amira Temura

Obrázok blogu

a najmä hlavnú atrakciu námestie Registan.

Obrázok blogu

Na tomto námestí sú postavené oproti sebe 3 medresy a patrí k top destináciám „Hodvábnej cesty“, určite k najfotografovanejším. Počas prehliadky sa Kačke nejak priťažilo od žalúdka a odchádzame radšej na hotel. Tu sa aj u nej naplno prejaví nevoľnosť a neudrží v sebe ani kvapku vody. Keď po 4 hodinách nejaké naše lieky nevykazujú zlepšenie stavu, obraciam sa na miestnu recepčnú či nemá niečo. Tetuška je veľmi zlatá, okamžite donesie lieky, ktoré do 2 hodín úplne odstránili problémy. Na druhý deň bol Kačka schopná dokonca normálne večerať. Ja sa ešte večer vraciam na Registan, aby som porobil nejaké fotky aj po zotmení.

Obrázok blogu

Ráno pokračujeme rýchlovlakom do Buchary. Ubytujeme sa a vyrážame na prvú časť obhliadky mesta, do pevnosti Ark.

Obrázok blogu

Po nej sa ešte prejdeme do parku , kde obdivujeme ďalšie z mauzóleí. Utekáme sa skryť pred slnkom na hotel a podvečer mierime obzrieť si staré mesto

Obrázok blogu

s niekoľkými medresami, mešitami

Obrázok blogu

a aj s jedným z najvyšších minaretov – Kalon. Potom ešte nasleduje prechádzka k symbolu Buchary – maličkej mešite Chor minor (4 minarety).

Obrázok blogu

Od nej sa vraciame na námestie Labi Hovuz, kde si dávame večeru. Cestou na hotel ešte kupujeme hodvábne šatky ako suvenír pre najbližších.

Budíme sa ráno o 3:00, pretože vlak odchádza o 4:07 a na stanici treba byť pol hodinu pred odchodom, kvôli bezpečnostnej prehliadke. Do vlaku sa delíme, Vilko má lístok do strednej triedy (4 postele v kupé), keďže iný už nebol. My s Kačkou sme v 2 lôžkovom kupé, ktoré vyzerá ako v našich starých vlakoch. Prichádza sprievodca a hovorí nám niečo uzbecky. Vravím mu najprv naivne anglicky a neskôr aj rusky ale nerozumie. Odchádza a vracia sa s povlečením na posteľ. Líhame a v okamžiku zaspávame. Zobúdzame sa okolo desiatej a pozoruje púšť, cez ktorú si to vláčik šinie. Vystupujeme v Urgenchi a berieme taxík do Khivy.

Obrázok blogu

Okrem taxíkov tu jazdí aj pravidelná mestská doprava - trolejbusy.

Obrázok blogu

Ubytovanie máme za hradbami starého mesta. Opäť cez deň odpočívame a do mesta ideme až podvečer. Vnútri hradieb je niekoľko mešít, medres

Obrázok blogu

a minaretov.

Obrázok blogu

Na jeden z nich sa ideme pozrieť aj hore úzkymi točitými schodmi.

Obrázok blogu

Na večeru si dávame plov, plnenú zeleninu a manty.

Doobeda ďalšieho dňa sa ešte ideme trošku prejsť po starom meste a o tretej sa lúčime s Vilkom. On už v Turkmenistane bol, tak ráno smeruje lietadlom späť do Tashkentu odkiaľ ďalší deň odlieta cez Istanbul domov. My ideme taxíkom do Nukusu. Jediným dôvodom našej návštevy je blízkosť hraničného priechodu do Turkmenistanu, kde sa máme ďalší deň stretnúť s našim sprievodcom. Inak v meste je múzeum a je to aj dobrá základňa na výlet k vysychajúcemu Aralskému jazeru (bohužiaľ sme na jeho návštevu nemali čas, inak to odporúčam spraviť, je to 2 dňový výlet). Ideme pozrieť miestne trhy a navečerať sa.

Ráno nás taxík vezie na Turkménsku hranicu. Čakáme na jej otvorenie do 9:00 spolu s čipernou pani, ktorá ide na návštevu vnučky. Uzbeckí colníci nás odbavia za chvíľočku, na turkménskej strane nikto. Asi po 15 minútach starká spustí krik, že už nemieni čakať a hneď je tu zopár colníkov. Najprv som si myslel, že pani zavrú ale ona sa nedala a spucovala ich riadne, takže sa nami okamžite začali zaoberať. Skaner na batožinu síce štartujú asi 20 minút, ale potom to ide. Posledná časť je osobná prehliadka batožiny. Keď som videl, že babuške vyhádzali celú tašku, vravím si ó bože, keď otvoria spodnú časť môjho batohu s použitým oblečením za predchádzajúce 2 týždne, budem ešte aj obvinený z vraždy. Našťastie nám prehliadajú iba malé batohy, elektroniku a chcú vidieť všetky lieky. Šliapeme od hraníc k vonkajšej bráne asi kilometer. Tam už nás čaká náš sprievodca Max so šoférom a ospravedlňuje sa, že po nás neprišiel až k budove, ale včera mu vypršalo povolenie na vstup. Čo už. Aspoň má chladnú vodu. Mierime do mesta Kunya Urgench, prvému z lokalít UNESCO v Turkmenistane.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Obzeráme rôzne ruiny a obedujeme v centre. Následne sa presúvame smerom k nášmu dnešnému cieľu, plynovému kráteru „Doors to hell“, v púšti neďaleko mesta Darvaza. Naše ubytovanie na dnes je jurta neďaleko krátera.

Obrázok blogu

Kráter vznikol v roku 1971, keď to sovieti objavili zemný plyn a vŕtali skúšobný vrt. Bohužiaľ pri ich šikovnosti trafili rovno podzemnú kavernu, ktorá skolabovala. Plyn začal unikať a ohrozoval blízku dedinu. Sovietom nenapadlo nič iné len kráter zapáliť. Dúfali, že maximálne do mesiaca ložisko vyhorí. „Soudruzi“ ale niekde urobili chybu, pretože kráter horí už 47 rokov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Večer grilujeme.

Ráno balíme a odchádzame do hlavného mesta Ashgabatu. Tesne pre mestom umývame auto, pretože s autom zasvineným od prachu by sme dostali pokutu.

Z cesty
Z cesty 

Ubytovávame sa a zisťujeme, že hotel disponuje vonkajším bazénom. Jasné že ideme. Bazén je skoro prázdny. Dohodli sme sa, že vzhľadom na obedňajší čas a páľavu ( 48 °C v tieni) budeme v bazéne max. ½ hodiny. Prdlajz. Zabudli sme sa asi hodinku a už som to večer cítil. O štvrtej sa vydávame autom na obhliadku mesta. Vozíme sa centrom okolo všetkých tých bielych budov

Obrázok blogu
Obrázok blogu

(Ashgabat sa volá aj „biele“ mesto, pretože väčšina budov v meste je obložená bielym mramorom), zastavíme a ideme sa prejsť okolo pamätníku nezávislosti.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Vezieme sa aj okolo areálu, vybudovanom kvôli Ázijským športovým hrám (niekoľko štadiónov, hál a ubytovaní pre športovcov spojených monorailom). Mierime von z mesta k pevnosti Niša.

Obrázok blogu

Tá je ďalším náleziskom zo zoznamu UNESCO. Absolvujeme súkromnú prehliadku s hlavným kastelánom.

Obrázok blogu

Dozvedáme sa veľa o histórii a pôvode Turkménov. Následne sa autom prepravujeme k jednej z najväčších mešít v Ázii.

Obrázok blogu

Tu nám Max vysvetľuje veci o 5 kmeňoch, ktoré tvoria Turkménsky národ. Každý má svoj vzor výšivky na koberce, ktorý mimochodom nájdete aj na Turkménskej vlajke.

Obrázok blogu

Večer sa po zotmení ideme ešte sami prejsť do mesta.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Večer sa skúšame skontaktovať s rodinou. Dovtedy sa nám to nepodarilo. Nemali sme wifi a turkménska mobilná sieť nám nešla ani v Orangei ani Telekome. Trošku máme problém, pretože v Turménsku sú všetky sociálne siete blokované, rovnako ako aj niektoré stránky (hlavne spravodajské, porno som radšej ani neskúšal J). Nakoniec posielame mail.

Posledné vstávanie na dovolenke je opäť hnusne skoré. Lietadlo do Mary letí o 6:25. Po prílete sa premiestňujeme do Merv a na posledné nálezisko zo zoznamu UNESCO. Táto pevnosť a ruiny mesta sú obrovské.

Obrázok blogu

Obdivujeme niekoľko chrámov

Obrázok blogu

a mauzóleí. Vraciame sa do Mary, kde ideme najprv do tržnice a následne si pozrieme mesto

Obrázok blogu
Obrázok blogu

a mešitu.

Obrázok blogu

Máme nadbytok času tak obeduje asi 2,5 hodiny. Potom ešte navštevujeme múzeum a ideme na letisko. Po 3 hodinách čakania odlietame späť do Ashgabatu. Posledný krát sa kúpeme. Tentokrát už je večer pomaly sa stmieva a v bazéne je hlava na hlave. Vydržíme necelú ½ hodinku. Balíme sa a líhame si na asi 2 hodinky. Budí nás budík, díky bohu, že som ho nastavil. Schádzame dole, kde nás čaká Max s autom a vezie nás na letisko. Lúčime sa s ním, šoférom a s Ashgabatom .

Cesta naspäť by nebola ničím výnimočná nebyť prestupu v Istanbule. Ešte na letisku v Ashgabate som kúpil 2 fľašky turkménskeho vína, ktoré Max veľmi chválil. Biele a červené. Reku ochutnáme. Človek mieni a pán boh mení. Pi.. pán boh, turecký bezpečák. Priznávam, bola to trošku aj moja chyba. V Ashgabate som neskontroloval či mi dali k fľaškám aj účet a v Istanbule, hoci v tranzite, zrazu bezpečnostná kontrola a problém. Vraj ak ich chcem, musím ich ísť dať ako checked batožinu do podpalubia. Ok mám 3 hodinky do odletu, Turecko nám zrušilo víza, nedbám. Odstojím si radu, dostanem do pasu pečiatku a som v Turecku. Bežím na prepážku Turkish airlines. Milá pani vraví, že nie je problém len musím ísť na inú prepážku. Tam už problém je a igelitku s fľaškami mi nechcú zobrať, vravím im dám to do nejakej škatule vyplním kúpenými novinami. Vraj sa nedá. Nasratý vyhadzujem víno do smetí.

Ráno pristávame vo Viedni, naši nás odvezú domov a poobede sa vydávame do Lučenca po zajka.

Martin Čeppan

Martin Čeppan

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Basketbalový fanatik (hráč, rozhodca a tréner) , amatérsky cestovateľ (spolu s priateľkou) a fotograf. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu