reklama

Island

Letná dovolenka na Islande svojpomocne a bez cestovnej kancelárie, alebo okolo celého Islandu za 11 dní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Inšpiráciou na cestu nám bol článok v jednom časopise. Potom už nastalo klasické plánovanie. Informácií na webe je dostatok, ale poistil som sa knižným sprievodcom (a vyplatilo sa viď nižšie). Nasledovalo pozeranie ubytovania, hľadanie termínu a rezervácia leteniek. Na to, že Island je dosť drahá krajina som bol pripravený, ale ceny ubytovania ma aj tak dosť zarazili a to o cenách jedla porozprávam neskôr.

Keď už sme mali kúpené letenky a rezervované polovicu ubytovania ozvali sa kamoši Dono s Ajou, že by šli na prvú polovicu s nami. Letenky už neboli, tak museli ísť inou spoločnosťou, s príletom o hodinu skôr.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A nastal deň odletu. V práci som sa tešil už mesiac, takže som vypadol hneď ako sa dalo (asi o 16:00 L). Kamarát Kovi sa ponúkol, že nás všetkých 4 odvezie. Ešteže má veľký kombík. Na letisku sme si posedeli kým Dono s Ajou už vysmiati leteli. Samotný let bol v pohode, len som si po ňom povedal, že od teraz si priplácam pri letoch dlhších ako 2 hodinky za miesta pri núdzových východoch, kde je predsa len viac priestoru. Pristáli sme podľa plánu. Dopravu z Keflavíku sme mali letiskovým autobusom až pred hotel. Počas nej ale volal Dono, že v našej izbe sa pokazila voda a hotel nás premiestňuje niekam inam, ale že nás odvezie taxík na útraty hotela. Vravím si OK. To som ešte nevidel náhradné ubytovanie. Bolo síce bližšie do centra, ale v nejakom dome v basemente prerobenom na hotel. Izba síce bola veľkosťou ok, ale mala len jednu manželskú posteľ a rozkladací gauč. Dono s Ajou sa obetovali, pretože mňa by asi neudržal. Pri sprche nastalo prvé prekvapenie, voda smrdela ako v kúpeľoch Smrdáky. Na Islande, ktorý je známy svojou geotermálnou energiou a jej využívaním totiž používajú túto vriacu vodu, získanú zo stredu zeme, na výrobu elektriky (pohon turbín) a zvyškové teplo púšťajú do systému teplej vody. Smola je, že strašne smrdí po skazených vajciach. Dá sa na to zvyknúť ale tenkrát poprvé to bola šupa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno po zobudení sme sa s Donom ako správni džentlmeni vybrali kúpiť raňajky. Obchod sme nenašli nikde v okolí, tak sme nakúpili na pumpe (a kurva draho). Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť si Rejkjavík. Začali sme asi najznámejším chrámom na Islande – Hallgrímskirkja.

Hallgrímskirkja
Hallgrímskirkja (zdroj: ja)

Bolo zamračené s občasným dažďom, takže ani výhľad z hora nebol nič moc. Pokračovali sme dole smerom k pamätníku Sólfarid – Sun Voyager.

Solfar sun voyager
Solfar sun voyager (zdroj: ja)

Cestou sme sa zastavili v potravinách a kúpili sme si „pivo“. A tu sme narazili na prvý problém. V normálnych obchodoch sa alkoholické nápoje nepredávajú, len v špeciálnych, ktoré sú otvorené cez týždeň asi 2 hodiny. Takže toto pivo z potravín malo obsah alkoholu trošku viac ako naše nealko, a ako povedal pán Zeman, ani zubnú protézu by som si do neho na noc nenamočil. Nevadí. Po prechádzke po pobreží a foto pri pamätníku sme sa boli ohriať v Harpa – kultúrne centrum. Následne sme sa prešli mestom až ku kostolu Dómkirkja. Odtiaľ sme si to so zástavkou na ubytovaní zamierili k Perlan - múzeum. Cestou domov sme si nakúpili jedlo v potravinách a na večeru sme mali čerstvo ulovenú rybu pečenú na masle.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalší deň sme mali v pláne vyzdvihnutie auta a prehliadku „Zlatého trojuholníka“. Ten tvorí vodopád Gulfoss, gejzír Strokkur a stret litosferických dosiek a zároveň sídlo prvého starovekého parlamentu Thingvellir. Celý deň pršalo ako najaté. Bolo to ale jediný raz počas celého pobytu, kedy pršalo nepretržite (ostatné neskôr boli len prehánky), takže sa môžeme označiť za šťastlivcov. Prvý na rade bol Thingvellir, nasledovaný gejzírom. Ten strieka vodu v cca 4 minútových intervaloch a je naozaj dych berúci. Pri vodopáde Gulfoss lialo už naozaj poriadne, takže fotky sú nič moc a premokli sme ako myši.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Gullfoss
Gullfoss (zdroj: ja)

Cestou na prvé ubytovanie sme sa ešte zastavili pri drevenom kostolíku a následne sme boli v sieti Vinbudin nakúpiť pivo. Po príchode na ubytovanie sa Donovci rozhodli ísť vyskúšať miestnu plaváreň a my s Katkou sme sa vydali k jazeru v krátery vyhasnutej sopky Kerid. Neľutujeme, miesto je veľmi pekné. Ubytovanie bol motel pri ceste so vstupom na kód. V kuchynke sme si dali sáčkovú polievku z domu (po dovolenke som poslal každému výrobcovi ďakovný dopis, pretože na sáčkových polievkach sme žili vzhľadom na ceny v reštauráciách celú dovolenku) a špagety. Toto ubytovanie bolo asi najlepšie z celej dovolenky (aj cenovo).

Ráno sme sa zobudili akoby do iného sveta. Krásne slnečné počasie a nádherné výhľady na hory. Na programe dňa boli vodopády Hjálpafoss, Gjáinfoss, Haifoss a Sejlandfoss. Začali sme Hjálpafossom, ktorý je síce maličký ale o to krajší. Cesta k vodopádu Gjáinfoss prvý raz preverila terénne schopnosti našej Sue (Suzuki Grand Vitara). Tie 3 km z hlavnej cesty nám trvali asi pol hodiny a skoro sme zavarili motor. No nič, zistili sme, že pri jazde v teréne dlhodobo na jednotku treba pustiť kúrenie na plno a vetrať (ako pri starých Škodovkách J). Vodopád sa nachádza v údolí vytvorenom riečkou, ktoré je v neuveriteľnom kontraste k okoliu (skaly a mach).

Gjáinfoss
Gjáinfoss (zdroj: ja)

Cesta k ďalšiemu vodopádu Haifoss už bola viacej v pohode.

Háifoss
Háifoss (zdroj: ja)

Bol to prvý vodopád ku ktorému sme prišli zvrchu. Stretli sme pri ňom chalanov z Čiech, ktorí sa od neho vydali na cestu k ubytovaniu na bicykloch. Tíško sme im tento výlet závideli, my sme však na takéto adrenalínové vsuvky bohužiaľ nemali čas.

Háifoss
Háifoss (zdroj: ja)

Vodopád Seljalandfoss patrí k tým komerčnejším a tomu odpovedal aj počet ľudí. Ide sa skoro v zástupe. Jeho výhodou je, že sa dá prejsť aj poza padajúcu vodu.

Seljalandsfoss
Seljalandsfoss (zdroj: ja)

Hneď kúsok od neho sa nachádza aj už menej navštevovaný vodopád Gljúfrabúi. Ubytovali sme sa na farme v dedinke a vzhľadom na dostatok času sme sa vybrali pozrieť aj vodopád Skogarfoss. Ten nás zaujal svojou mohutnosťou a tým, že pri ňom začína jeden z najnavštevovanejších trekov na Islande bolo tam tiež dosť ľudí.

Skogárfoss
Skogárfoss (zdroj: ja)

Zistili sme, že ešte máme čas ísť pozrieť aj kostolík na útese Dyrhólaey. Je to najjužnejšie miesto Islandu. Na samotný útes charakteristického tvaru bol vstup prehradený, ale videli sme pár turistov vracajúcich sa odtiaľ a vraveli, že domáci im hovorili, že majú zákaz ignorovať. Keď chcete, môžete nás odsudzovať, ale šli sme sa aj my pozrieť a dávali sme si veľký pozor aby sme nešli mimo vyšliapaného chodníka. Ten hukot narážajúcich vĺn je neopísateľný.

Dyrholaey
Dyrholaey (zdroj: ja)

Po raňajkách sme sa vybrali na Reynisfjara beach čiže čiernu pláž.

Reynisfjara Black Sand Beach
Reynisfjara Black Sand Beach (zdroj: ja)

Na tejto pláži sa nachádza aj zaujímavá skala, ktorá vznikla ako inak sopečnou činnosťou a je jedným z domovov jedného zo symbolov Islandu, vtáka „Puffin“.

Puffins
Puffins (zdroj: ja)

Pláž sa naozaj skladá z čiernych kamienkov. Po krátkej zastávke v meste Vík sme pokračovali na sever k parku Skaftafell a najmä k jeho vodopádu Svartifoss.

Skaftafell park, Svartifoss
Skaftafell park, Svartifoss (zdroj: ja)

Od parkoviska k nemu je to asi hodinová prechádzka, ktorá nám veľmi dobre padla. Po návrate sme sa vydali smerom k ľadovcovej lagúne Jokúlsárlón. Odbočili sme k nej ešte pred oficiálnym miestom na poľnú cestu a dostali sme sa k nej na úplne odľahlom mieste bez turistov.

Jökulsárlón
Jökulsárlón (zdroj: ja)

Následne sme sa pri nej zastavili aj pri výtoku smerom do mora, kde už boli turistov mraky. Je tu možnosť zaplatiť si plavbu po lagúne, ktorú sme však oželeli. Namiesto toho sme sa ešte pred ubytovaním vybrali do hôr k horskej chate Jóklasel.

chata Joklasel
chata Joklasel (zdroj: ja)

Toto som našiel v knižnom sprievodcovi a musím povedať, že sa to oplatilo. Už len cesta hore bol zážitok. Postupné stúpanie hore serpentínami bez zvodidiel s výrazným prepadom do roklín vyvolalo u dievčat otázku, či ideme tadiaľto aj späť. Po kladnej odpovedi začali byť troška nesvoje, ale výhľady cestou aj od samotnej chaty nám to všetko vynahradili. Pri chate ide ľadovec takže sme si aj zablbli v snehu uprostred júla. Potom sme nasadli do auta, zapli redukciu a kúrenie a na jednotke sme šli pomalinky dole. Už sme boli kúsok od hlavnej cesty keď tu zrazu uprostred cesty ovečky (na Islande to nie je nič nezvyčajné oviec je tu na mraky a pobehujú kade tade a treba na ne dávať pozor, prípadnú škodu po zrazení treba nahradiť). Tieto nejako nereagovali na zvuk auta tak som zatrúbil. Ovečky vyskočili a rozpŕchli sa. Jedna sa však vybrala priamo po ceste dole, takže nám neostávalo nič iné len ju nasledovať. Bol to celkom sranda pohľad na utekajúcu ovenku. Úsmev nám zamrzol až keď nevybrala zákrutu a skočila cez horizont. Vyskočili sme z auta s výčitkou, že si kvôli nám skokom do priepasti ublížila. Našťastie to tak nebolo, za horizontom bola zvažujúca sa lúčka, kde sa ovečka spokojne pásla. Ubytovanie sme mali v meste Hofn.

Ďalší deň bol viac-menej presúvací, aj keď na Islande je aj počas presunu stále čo pozrieť. Jediný pevný cieľ bol vodopád Hengifoss. Presúvali sme sa po pobreží a krásnych fjordoch. Nie sú tak veľké ako v Nórsku, ale minimálne rovnako krásne. Po čase sme opustili fjordy a hlavnú Islandskú komunikáciu „Ring road“ alebo cestu číslo 1 a odbočili sme na „Oxi“ road. Táto spája dva body cesty číslo 1 a slúži ako skratka, aby ste nemuseli obchádzať hory a fjord. Je však nádherná. Vinie sa do kopca údolím potoka až do sedla s nádhernými výhľadmi. Je celá šotolinová. Takže za občasných prehánok, ktoré nás ten deň sprevádzali, naša biela Sue po chvíľke vyzerala ako prasiatko.

Öxi road 939
Öxi road 939 (zdroj: ja)

Teraz nadišiel čas povedať si niečo o Islandských cestách. Hlavná „Ring road“ je z asi 90% asfaltová. Ostatné sú asfaltové minimálne a prevláda šotolina. Tomu je treba prispôsobiť aj výber auta v požičovni. Ak plánujete ostať hlavne na „Ring road“, len si občas z nej na kúsok odbočiť, úplne vám stačí obyčajné auto. Vyjde vás to lacnejšie. S takýmto vozidlom ale neodporúčam vybrať sa veľmi ďaleko mimo. Pravdepodobne prejdete, ale nebude to vôbec komfortné a neuveriteľne vás to spomalí. Lepšie je potom požičať si aspoň nejaké SUV alebo priamo tereňák a nemusí to byť nejaká upravená šialenosť. Viem to z vlastnej skúsenosti, predbiehal som podobné vozítka rad radom (na šotoline je povolená max. 80 km/hod a tie vozítka boli miestami schopné ísť len do 30 km/hod). Úspešne sme dorazili k Hengifossu a vydali sme sa na prechádzku smerom hore do kopca.

Hengifoss
Hengifoss (zdroj: ja)

Keďže bolo po daždi a šlo sa miestami po lúke a machu, občas sme zapadli po členky do bahna. Nakoniec sme dorazili k vodopádu. Čakala nás už len cesta naspäť dole. Po očistení a usadení do auta sme si to zamierili na ubytovanie v meste Egilsstadir. Donovci sa opäť vybrali na miestnu plaváreň a my s Kačkou sme sa vybrali na prechádzku k vodopádu Fardagafoss. Je to ďalší z vodopádov, za ktorý sa dá vojsť, čo sme samozrejme urobili.

Fardagafoss
Fardagafoss (zdroj: ja)

Je to trošku iné ako Seljalandfoss, pretože ste hneď za hučiacou vodou a nikde nikto iný. Po návrate sme si uvarili cestoviny a samozrejme sáčkovú polievku.

Ráno sme sa vybrali ďalej. Odbočili sme na cestu č.85, ktorú odporúčal knižný sprievodca. Cesta viedla typickým Islandom až na pobrežie a ďalej po ňom. Neskôr sme z nej odbočili na šotolinovú cestu smerom k trom vodopádom za sebou – od severu Hafragilsfoss, Dettifoss a Selfoss.

Selfoss
Selfoss (zdroj: ja)

Od Dettifossu smerom na Selfoss sme sa opäť prešli.

Dettifoss
Dettifoss (zdroj: ja)

K vodopádom sa dá ísť z oboch strán, západnej aj východnej. Je na vás odkiaľ pôjdete. Od východu však chodí menej ľudí. Vrátili sme na cestu č.85 a šli sme až do cieľa dňa, mestečku Húsavík.

Húsavík
Húsavík (zdroj: ja)

Ten je známy ako východisko na plavbu spojenú s pozorovaním veľrýb. Prešli sme sa po meste, kúpili si islandské chipsy (sušené rybie filety) a zaľahli spať. Ráno sme sa vybrali na plavbu. Na lodi nás obliekli do overalov (kto chcel alebomu bola zima)

Obrázok blogu
(zdroj: ja)

a vyplávali sme na more. Po asi pol hodinke sme naďabili na prvú veľrybu a neskôr aj na druhú. Kačka týmto výletom nebola veľmi nadšená a frflala, že z veľrýb vidno len chvost.

veľryba Húsavík
veľryba Húsavík (zdroj: ja)

Mne sa tento zážitok páčil. Po návrate sme sa rozlúčili s Donom a Ajou, ktorí podvečer odlietali späť do Rejkjavíku a o polnoci domov. Už sami sme pokračovali smerom na „Ring road“. Cestou sme sa zastavili v múzeu dopravy, kde je zbierka mnohých áut ale aj motocyklov a traktorov. Hneď po návrate na “Ring road sme odbočili k vodopádu Godafoss

Godafoss
Godafoss (zdroj: ja)

a potom aj šotolinovou cestou ďalej k vodopádu Aldeyjarfoss.

Aldeyjarfoss
Aldeyjarfoss (zdroj: ja)

Nasledoval návrat a cesta na ubytovanie k jazeru Mývatn, ktoré je známou rekreačnou oblasťou. Tomu zodpovedala bohužiaľ aj cena ubytovania nehovoriac o tom, že nás chceli presvedčiť na zmenu izby s malou (130 cm) posteľou. Ubytovanie totiž predalo viac izieb ako malo. Ukecať sme sa nedali a tak toto ostalo na pár čo prišiel až po nás, ktorý to musel chtiac nechtiac prijať.

Ráno sme sa vydali okolo jazera. Najprv sme si to zamierili ku geotermálnej oblasti Hverarond, kde zo zeme syčí plyn a v bahenných prieduchoch buble vrelé bahno.

Hverír
Hverír (zdroj: ja)

Navigácia ma odstavila trošku mimo, takže sme sa opäť prešli. Nebola to asi veľmi bezpečná prechádzka, išli sme totiž cez kopec plný prieduchov. Nikde však nebolo upozornenie ani zákaz. Druhé v poradí bolo jazero v kráteri Víti. Nasledovala cesta späť k jazeru Mývatn a jaskyňa s teplým jazierkom Grjótagjá. Táto donedávna slúžila ako jedno z mnoho teplých prírodných kúpeľov ale po otrasoch zeme sa stala nebezpečnou. Odtiaľ to bol už len kúsok k skalnému mestu plnému bizarných útvarov DimmuBorgir.

DimmuBorgir
DimmuBorgir (zdroj: ja)

Toto sme si prešli pešo. Trvalo to asi 2 hodinky a bolo to super aj vďaka slniečku, ktoré príjemne hrialo. Aby ste si nemysleli, že som nejaký priteplený, ale priemerná denná teplota bola okolo 10 °C a slnečný deň s teplotou nad °15 C bol zázrak J. Po prechádzke sme si to namierili ku kráterom Skútustadagígar. Tu sme zdržali veľmi krátko. Čakala nás cesta do mestečka Akureyri. Je to jedno z najväčších miest severného Islandu. Pozreli sme si katedrálu a obchodnú ulicu, na ktorej sme si dali jedno z Islandských národných jedál – Hot dog. Hot dog sa stal na Islande veľmi obľúbený počas 2. svetovej vojny a po nej, keď tu bolo veľa amerických vojakov. Pripravujú ho na rôzne spôsoby, mne najviac chutil s opečenou cibuľkou, horčicou, kečupom a nadrobno nasekanou kyslou uhorkou. Po nákupe v supermarkete sme pelášili pomedzi nádherné hory na ubytovanie do mestečka Blonduós. Dorazili sme tam už za tmy (ak sa to dá tak nazvať, keďže Island leží dosť na severe úplná tma je to len veľmi krátko) a ubytovali sa v chatke. Sprchu sme museli oželieť, pretože bola len v hlavnej budove a pre pokročilí čas bola zavretá. Tak sme sa umyli v umývadle v záchode o rozmere 1x1,5m (umývadlo malo asi 20x10cm). Bola to riadna gymnastika.

Ráno sme šli natankovať. Väčšina púmp na Islande je samoobslužná. To znamená, že dáte do automatu kartu, navolíte maximálnu sumu a tankujete. Automat potom odčíta len skutočnú sumu. Asi som bol ešte rozospatý, pretože tento automat bol nejaký sofistikovaný a mal otvor aj na cash. To som si nevšimol a strčil tam priateľkinu kartu. Automat ju samozrejme spapal (a čo včul do pi..). Našli sme číslo servisného strediska a volali. Tu nastal problém. Moja výslovnosť mesta (Blonduós) nebola asi dostatočne islandská takže tetuška nevedela kam poslať servisáka. Nakoniec som je opísal kde sa pumpa nachádza (kruhový objazd, vedľa zátoka, more a iná pumpa konkurenčnej značky). Tetuška zahlásila, že Blublunblun J a že posiela pomoc. Za 15 minút dorazilo auto, vystúpila pani, otvorila stojan a podala mi kartu, funkčnú a nepoškodenú. Veľmi som sa jej ospravedlňoval, že som ju takto z rána prehnal (bola asi 8 hodín). Ona s úsmevom povedala, že sem dnes príde ešte aspoň 2 krát. Naše spoznávanie pokračovalo zaujímavým útvarom v mori. Volá sa Hvítserkur.

Hvítserkur
Hvítserkur (zdroj: ja)

Cesta k nemu je šotolinová a vedie nádherným, typicky islandským, vidiekom. Odtiaľ sme pôvodne mali ísť až na západné fjordy, ale cestou sme zbadali pútač na pozorovanie tuleňov. Kačka nástojila, že keď sme videli chvost veľryby (strašne ma tým štve keď to podáva takto ), tak by sme mali ísť pozrieť aj tulene. Popravde, nebol som proti. Prišli sme do mestečka Hvammstangi, pozreli si múzeum a nalodili sa. Stálo to za to. Kapitán presne vedel ako blízko sa môže priblížiť k tuleňom aby sa nezľakli a neušli, počasie nám tiež prialo, bolo krásne a slnečno.

tulene v Hvammstangi
tulene v Hvammstangi (zdroj: ja)

Po návrate sme pokračovali na západné fjordy s malou prestávkou na obed (chlieb so salámou a pod) na parkovisku s nádherným výhľadom na more.

West fjords
West fjords (zdroj: ja)

Na presun odporúčam cestu č.60 a jej pokračovanie po južnom pobreží cestu č.62, tie výhľady sú dych berúce. Postupne sme obchádzali jeden fjord za druhým. Zrazu na jednom z asfaltových úsekov, na rovnej ceste na pobreží vidíme stáť asi 3 kamióny a niekoľko áut. Tu sa niečo stalo, vravíme si, a keďže drahá je doktor zastavujeme. Vystupujeme a pýtame sa čo sa stalo a či môžeme pomôcť. Dostávame informáciu, že auto s 2 dospelými a malinkým (menej ako ročným) bábom spadlo do mora. Vodič sa asi zapozeral a zletel z asi 2 metrového násypu priamo do vody. Všetci už boli na brehu, len auto bolo vidieť v asi 2 metrovej hĺbke a batožina plávala po hladine fjordu. Drahá šla skontrolovať dieťa a ženu, ktoré už boli prezlečené a ohrievali sa v aute. Ja som odbehol do auta, aby som chlapovi doniesol moju starú flesovú mikinu, keďže bol viditeľne v šoku a museli ho násilím vyzliecť z mokrých vecí. Boli to pravdepodobne Filipínci, takže mu moja mikina (mám skoro 2 metre) poslúžila ako župan. Jeden z kamionistov zatiaľ objavil asi najzmysluplnejšie využitie selfie tyče. V oblasti bol slabý signál, tak aby mohol zavolať pomoc zobral mobil, upevnil ho na selfie tyč, dal si do ucha hends free sluchádko a vyliezol na korbu návesu kamióna aby sa dovolal pomoci. Po chvíľke prišla Kačka, že tam prišiel miestny doktor zo samoty nablízku, a že môžeme ísť. Mikinu som nešťastníkovi nechal. Pokračovali sme ďalej fjordami. Na križovatke, kde sme odbočovali z cesty č. 60 na 62 sme zobrali 2 stopárov. Boli to chalani z Kanady, ktorí trávili na Islande už pár týždňov a objavovali ho stopom. Poradili nám prírodné kúpalisko s termálnou vodou, ktoré sme vyskúšali ďalší deň cestou naspäť. Chalani šli s nami až do mesta Patreksfjordur kde sme mali nocľah a oni kemp. Na druhý deň sme mali v pláne útesy Látrabjarg, oni tiež tak sme sa dohodli, že ich vezmeme.

Látrabjarg
Látrabjarg (zdroj: ja)

Ráno sme sa stretli a vyrazili sme. Šotolinová cesta nás doviedla až do osady Breidavík, kde sme zbehli na parkovisko kempu a šli si pozrieť more. Okúpali sme sa v ňom (len po členky, pretože voda mala teplotu asi 2 cm ) a šli sme na útesy.

kúpanie
kúpanie (zdroj: ja)

Po ich návšteve sme sa vrátili do Patreksfjorduru, kde sme sa rozlúčili s našimi novými priateľmi. Oni ostávali v kempe a my sme sa vybrali na vodopád Dynjandi.

Dynjandi
Dynjandi (zdroj: ja)

Je to nádherný vodopád (podľa mňa najkrajší z nášho pobytu). Odtiaľ nás čakala cesta späť zo západných fjordov. Po ceste sme sa okúpali v jazierku, ktoré nám odporučili chalani. Neskoro večer sme dorazili na ubytovanie v meste Borgarnes.

Posledný deň nášho pobytu sme toho mali v pláne dosť veľa. Začali sme vodopádom Glanni, ktorý nám pripadal dosť maličký ale bol pekný. Pokračovali sme nádhernými vodopádmi Hraunfossar a Barnafoss.

Hraunfossar
Hraunfossar (zdroj: ja)

Tieto vodopády nie sú také obrovské ale boli o to krajšie. Nasledovali sopečné jaskyne Surtshellir. Je to sústava sopečných jaskýň pod rovným povrchom, ktoré sa v prípade že máte baterku (my sme nemali) a dobrú obuv (tú sme mali) dajú celé prejsť. Majú niekoľko km. Keďže sa nám zapáčilo kúpanie v horúcich prírodných jazierkach, pokračovali sme k jednému, ktoré som našiel predchádzajúci večer na internete. Bolo maličké ale bolo na odľahlom mieste takže sme tu boli sami. Voda mala asi 45 stupňov. No čo vám poviem. Liezol som do nej asi 10 minút a vydržal v nej asi 3 minúty. Potom som si sadol na okraj a máčal si len nohy. Po chvíľke som do nej opäť vliezol na asi 5 minút. Neviem stránku kde som to našiel, ale GPS koordináty sú nasledovné - N64°30.245 , W021°12.233. Odtiaľ sme pokračovali smerom na Rejkjavík, kam sme sa dostali podzemným tunelom popod záliv, až k asi najznámejšiemu miestu na Islande, kúpalisku Modrá lagúna. Kúpať sme sa neboli nakoľko je potrebná rezervácia vstupeniek aspoň týždeň dopredu kvôli enormnému záujmu. Iba sme sa prešli okolo.

Modrá lagúna
Modrá lagúna (zdroj: ja)

Pred odovzdaním auta sme si ešte pozreli maják pri meste Gardur. Sue sme odovzdali bez problémov neskoro večer kúsok od letiska Keflavík. Na letisko nás odviezli z požičovne. Čo nás zarazilo bolo neuveriteľné množstvo ľudí na letisku. Väčšina lietadiel prilieta a teda aj odlieta z Islandu okolo polnoci, takže je dobré prísť na letisko s dostatočným predstihom. V rade na odovzdanie batožiny sme si počkali asi 2 hodiny.

Nasledujúci deň okolo 7 sme šťastne pristáli vo Viedni.

Za 11 dní sme videli skoro celý Island. Prešli sme cca 3500 km. Videli sme mnoho nádherných vecí. Už len jazda po Islande je zážitok a vždy je čo obzerať.

vrch
vrch (zdroj: ja)

Čo nás mrzí, že sme vynechali rezerváciu Pórsmork, kde sa dajú podniknúť vychádzky a výlety od niekoľko hodinových až po pár dňové. Je dostupná buď špeciálnymi autobusmi z Rejkjavíku alebo upravenými terénnymi autami, ktoré si prenajmete aj s vodičom. Obyčajnými tereňákmi a bez sprievodcu je vstup zakázaný. Jaskyňa Vatnajokull je v lete zatvorená a treba sem prísť v zime. 

Martin Čeppan

Martin Čeppan

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Basketbalový fanatik (hráč, rozhodca a tréner) , amatérsky cestovateľ (spolu s priateľkou) a fotograf. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu